PSYCHOSOM | ��asopis pro psychosomatickou a psychoterapeutickou medic��nu

M. SLANINKA*: PSYCHOSOMATIKA V KONTEXTE CELKU

Psychosomatickú otázku premýšľame v kontexte celku, v kontexte človeka ako bytia vo svete. Telesníme nielen svoje osobné vzťahy a rozhodnutia, ale i dejiny, kultúru, údel, Zem, nebo a zakladajúci presah. Prepojenie jedinečnosti a celku zároveň uvažujeme v kontexte daseinsanalýzy.

Venujeme sa tiež otázke ‘nechať byť‘ ako jej vlastnému spôsobu, v ktorom sa deje. Ukazuje sa, že psychosomatická nemoc vzniká tam, kde človek slobodne nežije svoje bytostné možnosti, ktoré daseinsanalytické "nechať byť" uvoľňuje. Poukazujeme na to, že otázka psychosomatiky sa nevzťahuje len na človeka. Celý svet je živým telom. V závere sa preto venujeme ekologickej kríze ako nastávajúcej nemoci ľudského spôsobu bytia.

 

ABSTRACT: SLANINKA M.: PSYCHOSOMATICS IN THE CONTEXT OF THE WHOLE, PSYCHOSOM 2021; 19(2), PP. 94-104
We surmise question of psychosomatics in the context of the whole and in the context of the human as being in the world. We body not only our personal relationships and decisi-ons, but also history, culture, destiny, Earth, Heaven and grounding transcendence. That’s the way of thinking in daseinsanalysis. We deal with question of ‘letting be‘ as appropriated way of daseinsanalysis. It turns out that psychosomatic desease arises where a person do-esn’t live his or her essential choices. We point out that the problem of psychosomatics isn’t related only to humans. The whole world is a living body. Finally, we address the eco-logical crisis as an impending desease of the human way of being.

KEY WORDS: psychosomatics; bodying; daseinsanalysis; letting be; ecology

Keď prednášam o výklade snov, spomínam aj skúsenosti ľudí s prorockými snami. Obyčajne sa na prednáške nájde niekto, kto takúto skúsenosť má. Pri jednej takejto príležitosti sa ozvala jedna žena a povedala nasledovný sen:
Moja sestra so svojim manželom mali rodinného priateľa. Snívalo sa mi, že manžel mojej sestry umrel. A ona sa potom dala s týmto rodinným priateľom dokopy a vzala si ho. To je sen. Ten manžel neskôr ochorel na rakovinu a pomerne rýchlo umrel. A ona sa dala dokopy s rodinným priateľom a vzali sa.

Nepoznám detaily sna a jeho porozumenie by vyžadovalo jeho podrobný výklad. Keď som premýšľal nad možnými vysvetleniami, ako jedna z možností prichádzal do úvahy variant, že dotyčná pani mohla byť tak vnímavá, že postrehla, že manželovi jej sestry nie je dobre, že prestáva pôsobiť tak zdravo, ako u neho bola zvyknutá. A zároveň mohla postrehnúť sympatie, ktoré medzi ňou a rodinným priateľom bola, či vznikala. Sen zaostrený na tieto významy môže poukázať na možnosť, ktorá sa uskutoční. Podobne to môže byť i v problematike psychosomatiky. Naše vnímanie bytostných významov dokáže byť nesmierne. Vnímame omnoho viac, ako si uvedomujeme. Stretávame sa neustále s veľkým množstvom situácií, s ktorými vedieme rozhovor a na ktoré odpovedáme. A len určitý okruh z toho je uvedomovaný a dostáva slová, svoje pomenovanie. Niektoré životné možnosti nemáme natoľko otvorené a osvojené, aby sme z nich na určité životné nároky v situáciách, ktoré stretávame, mohli slobodne odpovedať. Tieto situácie teda nie sú slobodne žité, pocitom chýba slovo a tým nedostávajú svoje pomenovanie. To však neznamená, že ich nežijeme. Odpoveď môže byť žitá v podobe psychosomatickej nemoci (Čálek, 2004). Telo má svoju reč, podobne ako sen, imaginácie, či nemoc. Nerozumieme im a následne im v psychoterapii dávame priestor a možnosť na rozkrytie a porozumenie.

Psychosomatická otázka je v daseinsanalýze zásadná a opakovane preberaná (Boss, 1959; Čálek, 2004; Růžička, 2006). Nie je to len kvôli tomu, že je to praktická terapeutická problematika. Boss (1992) v nadväznosti na zollikonské semináre, ktoré usporadúval s Heideggerom (2001), poukazuje, že telovosť je existenciál, základný rys bytia človeka. 1) Telesníme všetko. I tie najduchovnejšie skúsenosti, ktoré v živote prežijeme, žijeme telesne (Patočka, 1995). I to, keď má človek skúsenosť mimotelovú, i to prežíva telesne, minimálne v tom zmysle, že svoje telo necíti, že je mimo neho, že jeho telo je chýbajúce. Čo je telesnenie? Je to žitý vzťah, ktorý vždy žijeme telesne k tomu, s čím sa stretávame, k tomu, čo nás oslovuje. 2) Sme nielen neustále v dialógu, v rozhovore s tým, s čím sa stretávame, sme rečou, sme rozhovorom samým (Hogenová, 2011). Ex-sistujeme, vy-vstávame a toto vy-vstávanie je rozhovorom.

V nás, v našich skúsenostiach, ktorých významy telesníme, sú druhí, porozumenia a míňania s nimi, vzťahové slobody a neslobody, rozhodnutia, počiatky a ich potlačenia a zmary. Telesne žijeme i vzťah nás k sebe samým. Skrz vzťahy telesníme skúsenosti so svojimi najbližšími, telesníme významy, ktoré žijú oni, ktoré sú nesené ich telesnosťou. Oni sú však plní skúsenosti s ich blízkymi, ktoré telesnia a v ich blízkych sú zas telesnené vzťahy ich najbližších. Tak telesníme skúsenosti a porozumenia našich predkov. 3) Nielen to, tým, že sme rozhovorom a vzťahom, telesníme i vzťah k tejto minulosti, tu a teraz, aj očakávania, ktoré patria budúcnosti. To vždy v kontexte dejín, určitého porozumenia neseného kultúrou, ktorá sa utvára údelom, ktorým je to, že nám je dané odkrývať (Heidegger 2004; 2012; 2013). Telesnená je nielen kultúra rodiny, ale kultúra vôbec, spôsob jej bytia, telesnené sú dejiny, v ktorých sa rozhoduje o pravde a spôsobe bytia. Reč každej kultúry je niečím iná, má svoje zvláštnosti. 4) Zvlášť to pociťujeme v hudbe a v tanci. Odlišne telesníme každú oblasť krajiny, inak pociťujeme mesto a inak dedinu, inak prácu a inak divadlo, inak kuchyňu a inak toaletu. Tak ako je jedinečná každá kultúra, jedinečný je každý človek a jeho príbeh. Jedinečnosť vo vzájomnom a pôvodnom prepojení v celku. Telesníme jedinečne, jedinečným príbehom všetky existenciály vo vzájomnom prepojení, i životné pohyby tak, ako ich popisuje Patočka (2009). Prijatie, prácu a boj, život v pravde spojený so zakladajúcim presahom. Telesníme preto neoddeliteľne nielen to, ako a nakoľko pravdivo a slobodne sami vzťahy žijeme, ale aj vzťah k presahu, vzťah k božskému. Spôsob telesnenia, a to i vo vnútri jedného náboženstva, je rôzny. Charakter americkej černošskej omše a európsky západný spôsob omše, je rôzny.

Do vnímania súčasnej situácie vchádzajú všetky tieto skutočnosti zároveň s našou vlastnou slobodou a odpoveďou tomu, čo oslovuje. Telo nesie a udržuje všetky tri časy v teraz a tu. Nesie skúsenosť minulosti s nádejou, ktorá je spojená s budúcnosťou. Človek je bytím vo svete, je celkom v celku. Spája zemské, nebeské, a je miestom, kde môže nahliadnuť zakladajúci presah. Sme vždy už telom časovým, telom zmyslovým, telom vzťahovým a rozumejúcim.

Vyslovené slovo, ktoré je v súlade s tým, čo cítime, je podstatné práve preto, pretože vyslovením prináša uvoľnenie a tým možnosť poodstúpenia od významov, ktorými môžeme byť zovretí. Uvoľňuje do ďalšieho rozhovoru a príbehu. Poodstúpenie prináša možnosť sa na vec pozrieť, zaujať nový postoj a vzťah, ale i možnosť vstupu, ponoru do nového pohybu, žitia nových možností, do novej blízkosti. Vyslovené bytostné slovo, priliehavé tomu, čo človek prežíva, ponecháva život v prúde rozhovoru a prináša skúsenosť do nových kontextov, môže nové kontexty otvárať. Tak aj minulá skúsenosť a s ňou i prítomnosť a budúcnosť môžu dostať nový ráz, novú otvorenosť a nové porozumenie. Ak chýba pravdivo vyslovené slovo, ak chýba bytostná odpoveď na situáciu, ktorá ho vyvoláva, zužuje sa možnosť a priestor pre túto uvoľnenosť. Rozhovor môže prestávať slobodne plynúť. Naopak pri nevyslovených veciach môžeme zotrvávať u minulých zranení, pri strachoch, ktoré nám vchádzajú do súčasných vzťahov a situácií. Môžeme zostávať uzavretí v dávno minulých významoch, ktoré telesne nesieme. Psychosomatická nemoc sa môže rozvíjať tam, kde nielen chýba vyslovené slovo, ale i tam, kde slovo ešte nebolo rozvinuté. Detstvo je krehké i z toho dôvodu, že v ňom ešte nie je vyvinutá dostatočná schopnosť slovnej odpovede, ktorá tiež znamená vedomie svojej jedinečnosti a oddelenosti. Dieťa žije reč bezprostredne, vo významoch jeho rytmu a zvuku, prináša mu bezprostredné porozumenie, ktoré telesní a telom, ktoré je časové, uchováva. Reč, slová ho utvárajú a kultivujú to, čomu už vopred nejako rozumie. Mama, ktorá dieťaťu spieva alebo rozpráva rozprávku, kolíše ho, uvádza dieťa do porozumenia sveta, do niečoho nesmierne hlbokého a dieťa tomu rozumie. Deti žijú v počiatkoch, v bohatstve sveta tak, ako bezprostredne prehovára. Prežívajú život bytostne a bezprostredne, pristupujú k nemu s dôverou, otvorene, v ústrety s nezištným záujmom, tým sú “čisté”. 5)

Psychosomatická nemoc je odpoveďou na neslobodu, ktorá bráni bytostným možnostiam daného človeka slobodne byť, z tejto slobody hovoriť a počínať. Svet, v ktorom človek so psychosomatickým onemocnením žije, môže podstatne limitovať a neumožňovať to, aby človek mohol zažívať svoj vlastný počiatok a jeho uskutočnenie svojim vlastným spôsobom. Prípadne človek už v slobodnom prostredí je, avšak jeho nesloboda je natoľko vtelená, že ho podstatne limituje v ňom slobodne žiť a slobodne sa v ňom prejavovať.

KAZUISTIKA 1
Lucia je 30 ročná slobodná žena, ktorá pracuje v pomáhajúcej profesii. Svoju prácu má rada a v prostredí, v ktorom žije, sa necíti spokojná. Je to žena, ktorá ctí slobodný bytostný život, chce žiť a žije pravdivo v súlade s tým, čo cíti. Je veľmi vnímavá na predpojatosť ľudí, na ich neochotu, na ich mocenské a neúprimné zámery, ktoré v prostredí, v ktorom žije, pociťuje. Jej práca ju po rokoch neustálych obstarávaní, vybavovaní, zháňaní grantov, života v neustálej neistote, unavuje a vyčerpáva. Musí opakovane vysvetľovať štýl svojej práce, jej dôležitosť, potreby klientov. Okrem iného sa stretáva so systémami, ktoré, ako tvrdí, presadzujú skôr potreby svoje ako potreby klientov. Tým naráža na opakované neporozumenie. Slobodu nachádza v cestovaní, hlavne do južanských krajín, na diaľkových trasách, kde cíti, že je. Má alergiu na červené paradajky. Červené paradajky buď pravdepodobne obsahujú pre ňu dráždivú látku, ktorá spôsobuje, že jej opuchne vnútro úst, ktoré jej zabraňuje následne jesť, alebo umelým pestovaním obsahujú dodatočné umelé látky, ktoré jej túto alergiu spôsobia. To by jej alergiu vysvetľovalo. Vo svojej citlivosti, prirodzenosti a vnímavosti by tak telesne rozoznávala to, čo k prirodzenosti nepatrí. Na svojich cestách po južnej Európe sa stretáva s rôznymi druhmi ovocia a zeleniny. Raz to na jednej zo svojich ciest riskla a vyskúšala špeciálny druh paradajky, paradajku zelenú. Zistila, že tento druh paradajky jej alergiu nespôsobuje. Premýšľala nad tým, že možno tunajšie domáce ovocie neobsahuje umelé látky, je čistejšie a zdravšie ako zelenina doma. Alebo jednoducho zelenej paradajke chýba látka, ktorá jej spôsobuje alergickú reakciu. Z tejto cesty si zelené paradajky doniesla domov. Už keď sa chýlil jej návrat, cítila, ako sa neteší, myslela na to, čo ju čaká, myslela na povinnosti, ktoré bude musieť splniť. Krátko po príchode domov zelenú paradajku zjedla. Alergická reakcia bezprostredne nastala.

Poukazuje alergia z paradajky na to, že Lucia žije v prostredí, ktoré jej neumožňuje slobodne byť? Možno prostredie, v ktorom žije, jej pocit domova a slobody natoľko limituje, ohrozuje a oslabuje, že látky, ktoré paradajka obsahuje, nemôže dostatočne zdravo a primerane požiť. Poukazuje to na to, že čo patrí juhu a pocitu slobody, vyvoláva v prostredí, v ktorom žije, vnútorný nesúlad? Že to je stráviteľné len v slobodnom, domovskom a farebnom spôsobe života, ktorý jej juh poskytuje?

KAZUISTIKA 2
25 ročný muž, Jakub, prichádza do daseinsanalytickej terapeutickej skupiny so psychosomatickým onemocnením. Vždy po umytí, po podráždení, ho koža začína svrbieť. Nerozumie tomu. Na skupine je pomerne uzavretý, je úzkostný, bojí sa hovoriť o sebe, o tom, čo a ako žije, zároveň ho dianie v skupine vťahuje, je účastný a vnímavý. Postupom času si dáva viac odvahy. Vidno, že spoločenstvo ľudí má rád, spoločné spolubytie ho stále viac oslobodzuje a uvoľňuje. To mu dodáva odvahu k tomu, aby sa zdôveroval s tým, ako prežíva svoje vzťahy. Začína viac prejavovať, čo si myslí a cíti. Vďaka vzájomnému spolubytiu sa stáva stále viac sám sebou, a tým prestáva byť jeho psychosomatický prejav tak výrazný. Až postupne si začína uvedomovať, bez toho, aby jeho psychosomatický príznak bol témou psychoterapeutických skupín, že jeho svrbenie súvisí jednak s jeho vnímavosťou voči tomu, s čím sa stretáva, ‘lezie mu to pod kožu’, že jeho vnímavosť súvisí s blízkymi a tesnými vzťahmi v rodine, z ktorých sa ešte neosamostatnil, ale taktiež s tým, že sa voči určitým vzťahovým vplyvom nevie vymedziť a ubrániť. Miera tohto vplyvu prekračuje mieru, ktorú by v týchto vzťahoch chcel a potreboval. Hľadá slobodu k tomu, ako túto mieru rozlíšiť a ako sa pri jej prekročení vymedziť.

Liečba nie je v daseinsanalýze jej primárnym cieľom, jej primárnym zameraním. Nemusí byť jej témou. Pokiaľ by to tak bolo, mohlo by ju to limitovať v otvorenosti k tomu, čo sa ukazuje, čo prítomní, čo sa hlási o slovo. Daseinsanalýza vychádza z fenomenológie, ktorá sa pokúša zostávať u vecí samých tak, ako sa dávajú a pokiaľ sa dávajú (Patočka, 2003). Zároveň, necháva byť to, čo sa ukazuje, tým, čím to je.

Čo znamená nechať byť? Jedná sa o ponechanie byť v bytí a z neho samého. ‘Nechať byť’ otvára bytie samo a je bytím otvárané, podobne ako to o tom píše Růžička (2003), keď píše o mystve, ktoré sa otvára skupinou ľudí, pokiaľ je im umožnené byť slobodne a pravdivo. Pocit spoločného my, pocit celku, ktorý sa nielen pravdivosťou a s ňou spojenou slobodou vytvára, ale ktorý vôbec akúkoľvek individualitu človeka či spoločenstva zakladá. Človek z takejto skúsenosti vychádza nielen posilnený, ale vychádza z nej ako svoj, ako sám sebou, jedinečný a zároveň spojený s druhými. Podobnú skúsenosť môžeme prežívať v jednote s prírodou, v náboženskej skúsenosti, v umení, v láske, ale i vo veľkom ohrození, či v blízkosti smrti a umieraní.

Skrz pravdivosť, ktorá je slobodná, sa mu otvára to spoločné, ktoré ho zakladá a z ktorého sa tvorí a vyviera jeho život. V tomto zmysle môžeme hovoriť o počiatku, ktorý sa deje vždy prvýkrát a naposledy, počiatku, ktorý zodpovedá gréckemu φύσις (fysis). Podobne sa v uvedenej kazuistike Jakub stával sám sebou skrz spoločné pravdivé spolubytie s druhými. Slobodné vzájomné prostredie skupiny ho otváralo do jeho bytostného života. Táto otvorenosť zároveň umožňovala, aby bol bytostne pri tom, s čím sa stretával. Jeho porozumenie bolo bezprostredné. „Keď som sa zo skupiny vracal domov, počúval som hudbu a mal som pocit, že som úplne pri nej, že jej úplne rozumiem. Prežíval som to, čo prináša, plne. Preto to bolo naplňujúce. Niekedy ma napadlo, že tomu rozumiem viac, než samotní hudobníci, že možno ani netušili, aké skvosty vytvorili. Keď som sa pozrel na stromy, mal som pocit, že sú to živé tvory, cítil som ich a vnímal som každý vánok na svojej pleti. Uvedomil som si, že toto je sloboda, že môžem byť pri tom všetkom. A že sloboda je slobodou k svojmu základu.” Sloboda je určenie i možnosť, ku ktorej patrí uvoľnenie a stretnutie so svojim základom, žitie toho, že sme. Svojou pravdivosťou, ktorá nás otvára do spoločného, do jedného. Je zvláštne, že pokiaľ, či to je v individuálnej terapii, skupinovej psychoterapii, alebo v bežnom živote, sa ľudia ponechávajú slobodne a začínajú byť pravdivými, tj. začínajú žiť to, čo naozaj cítia, a vzájomne sa v tom načúvajú a idú si v ústrety, vzniká a otvára sa medzi nimi láska. Vzniká, sprítomňuje sa, nesie, dáva sa a otvára sa v nás a zároveň medzi nami a je na nás, či a nakoľko sa vydáme do jej náručia, či ju budeme ochraňovať a starať sa o ňu. Láska pýta všetko a nemôže tomu byť inak. Pretože láskou sme, pretože je základ.

Liečba je v daseinsanalýze vedľajší produkt. 6) Nebolo priamo potrebné sa venovať psychosomatickému prejavu tohto človeka. Doznieval slobodným životom, ktorý si osvojoval pravdivým vedením života s druhými a so sebou. Skrz túto voľnosť sa odkrýval i zmysel jeho psychosomatického príznaku, ktorý sa tvoril tam, kde chýbal slobodný a pravdivý dialóg v celku rodiny.

KAZUISTIKA 3
Peter, 58 ročný muž trpí zhruba 20 rokov závratmi, únavou, bolesťami za hrudnou kosťou. Sám to pomenúva, ako by bol zviazaný obručou, z ktorej sa nemôže vymaniť. Volá to tiež depresiou, kvôli ktorej bol v minulosti hospitalizovaný na psychiatrii. Je veľmi pracovitý, keď si kolegovia dávajú pauzu a dávajú si kávu, on si to nedovolí a vie, čo presne ešte má urobiť a čo má splniť. Na sedeniach je veľmi úprimný, snaživý a spolupracujúci, zároveň nikoho nechce zaťažovať svojimi problémami, to, čo prežíva, si necháva pre seba, respektíve na spoločné sedenie. O jeho problémoch jeho rodina nevie, je veľmi ústretový a rodine i blízkym je vždy ochotný pomôcť. Opakovane, keď prichádza na stretnutie, povie ako sa má. Jeho stavy sa striedajú, niekedy sa má lepšie, no niekedy sa objavia v plnej sile. Hovorí, že by strašne chcel poznať dôvod, prečo to má. Nerozumie tomu. Hovorí to opakovane, prakticky na každom sedení. Raz, keď oddychoval v prírode, sa mu náhle zjavil dôvod jeho ťažkostí, nepodarilo sa mu to však zachytiť a zapamätať si to. Podstatné pre neho bolo, že sa mu od tej doby uľavilo. Jeho stavy sa ale po čase opäť prejavili, aj keď nie už v tak intenzívnej miere. Popisuje ich nasledovne:
P: „Ono si to príde, kedy chce, robí si to so mnou, čo chce... Vôbec neviem, prečo to mám. A hrozne by som tomu chcel porozumieť. Ale jednoducho, ja neviem...”
Cítim z neho smútok, viem si predstaviť, ako musí hrozne trpieť, znáša to roky. Svoje pocity mu hovorím.
T: „Cítim, jak ste z toho smutný, a hovorím si, ako to trpíte, vlastne ste v tom roky… Peter, a čo keby sme vyskúšali takú vec, že by som sa pokúsil prehovoriť za vaše prejavy. Priniesť reč tomu, čo vás tak mučí a trápi, a tak sa pokúsiť poodhaliť, čo hovorí, čo v sebe nesie. A tak tomu viac porozumieť. Uvidíme, čo to prinesie.”
P: „Viete, že ja som za každú vec.”
Porozumením, vžitím sa do toho 7) , čím asi môžu prehovárať jeho ťažkosti, som pokračoval:
T: „Je to ako keby: ‘Ty si nebudeš robiť, čo chceš. Ja ti budem určovať, ako ti bude. Voľnosť nebudeš mať, pokiaľ ti ju ja nedovolím. O tom rozhodujem ja. Nič také, že by si robil, čo chceš. Budeš ma počúvať!”
Sledoval som ho, bol zamyslený, počúval pozorne, preto mi ani nebolo vhodné sa ho pýtať, či to, čo som povedal, dáva nejaký zmysel, či je to priliehavé. Následne dodal:
P: „Takto sa ku mne správala moja mama.” 8)

Niečo z toho, čo zaznelo v rozhovore, mohlo prispievať i k jeho psychosomatickým prejavom. Peter mohol roky telesniť nárok, ku ktorému mohlo patriť i správanie jeho matky. To, že ho nerešpektuje, že sa k nemu správa nevľúdne, neláskavo. Cítil smútok, nezažíval, že by bol prijímaný taký, aký je. Možno je jeho únava, ktorá ho kedykoľvek nepredvídateľne prepadáva, dôsledkom dlhodobého napätia a nesenia nárokov, ktoré podstupuje. Zároveň môže prispievať k jeho únave a závratom i jeho unášanie toho, čo prežíva a si myslí, čo nevyjadruje a necháva skryté v sebe. Ukazuje sa, že psychosomatická nemoc by aj v tomto prípade mohla byť odpoveďou na rozhovor, v ktorom chýba bytostné a teda pravdivo vyslovené slovo. Dodávam, že toto slovo je vyjadrením bytostného, živého vzťahu, nesie bezprostrednú skúsenosť vždy už spojenú s cítením, ktoré je vždy a pôvodne neoddeliteľné od myslenia a ostatných, tzv. psychických funkcií. 9)

Aj keď sa pokúšame porozumieť a uchopiť psychosomatickú otázku, zostáva tajomstvom, tak ako i život. Ako je napríklad možné, že malé deti umierajú na rakovinu? A v rovnakom čase umierajú na rakovinu ich mamy? Ako je možné, že niekto s podobným postojom k životu a s podobnými skúsenosťami rakovinu dostane a druhý nie? Pokiaľ by sme uvažovali v rovine genetiky, odpovede by boli nepochybne významné, zotrvávali by sme však v oblasti chémie a biológie, v oblasti porozumenia telu v jeho predmetnej funkčnosti. Nepochybne to, čo je žité, má svoj parciálny chemický, fyzikálny, biologický výraz. Vieme, že vzťahy a spôsob, ktorým človek žije, modifikujú jeho nervovú sústavu, menia nielen funkciu ale aj štruktúru neuronálnych sietí (Hašto, 2006). Je pravdepodobné, že spôsob bytia sa telesní i geneticky a tak ovplyvňuje ďalšie generácie, preto vlastnosti a určenia nie sú len záležitosťou genetickou, ale tiež kultúrnou, záležitosťou životných skúseností. 10) Fenomenológia poukazuje na to, že všetko so všetkým je prepojené. Každý orgán v tele ‘vie‘, ako má reagovať a čo má robiť. V okruhu svojej otvorenosti je v rozhovore s cievami, s nervami, s ďalšími orgánmi, ktoré sú v rámci svojej otvorenosti opäť v rozhovore s ostatnými orgánmi. Všetky sú však v rámci človeka, ktorý je v kontexte svojho života, ktorý je bytím vo svete. Každý orgán je v tomto kontexte, je jeho súčasťou a žije, telesní ho svojim orgánovým spôsobom. Výsledný symptóm, ako napríklad žlčové kamene, je odpoveďou na rozhovor orgánov v kontexte ľudského života ako bytia vo svete. Ako už bolo spomenuté, telesne sa stretávame s množstvom podnetov, ktorých len časť si uvedomujeme. Tento rozhovor sa môže stať aktuálnym až vtedy, keď sa ohlasuje bolesť, prípadne keď lekár odhalí, že ich máme. Nemusíme si uvedomovať a rozumieť svojmu telu v kontexte svojho života. Naša vedomosť k skúsenostiam dávno minulých generácií, ktoré sú nesené geneticky, už nedosahuje. Nedosahuje plne ani k určeniu a údelu, ktorý hľadáme, a na ktoré dáva alebo aspoň sa pokúša dať odpoveď náboženstvo, filozofia, veda, vrátane psychoterapie. Preto nerozumieme mnohým onemocneniam, ktoré nielen vznikajú, ale ktoré aj získavame.

Platí, že sme v určeniach, ktoré majú vplyv na spôsob, akým žijeme, ako sme a ktoré nemusia zodpovedať našej vôli. Zmyslové poškodenia majú vplyv na to, ako človek vníma a rozumie svetu. Sexualita je našim určením, určením je i to, čo patrí ženstvu a čo mužstvu. Smrť nedovoľuje človeku ďalej žiť, i keď ten umrieť nechce. Vôľa sa vôbec nemusí zhodovať s telesnou skutočnosťou, ktorú človek prežíva. Je nutné podotknúť, že tieto určenia, z ktorých vyplýva presvedčenie, že náš život je determinovaný, majú spoločnú pôdu v tom, čo Husserl (2001) odkryl vo svojich prednáškach k vnútornému časovému vedomiu ako tzv. pasívnu syntézu retencií. ‘Ono to v nás vie’, ako má usporadúvať skúsenosť tak, aby sme rozumeli svetu. Toto ‘ono’ sa však netýka len človeka a jeho vnútorného časového vedomia. Týka sa všetkého. Tráva ‘vie‘, ako má rásť, strom ‘vie‘, ako má rozprestrieť svoju korunu, listy a ako zakoreniť. Zem ‘vie’, ako má obiehať okolo Slnka. Atómy ‘vedia’, ako sa majú spájať, ako interagovať. Všetko to ‘vie’. 11) Je to aktívna pasivita, ktorú veda vrátane psychológie uchopí ako zákonitosti a v zákonitostiach. Táto pasívna aktivita je na spôsob rytmu a jednoty protikladov. 12) Cyklus, nádych a výdych, tma a svetlo, napätie a uvoľnenie, bdenie a spánok, život a smrť, jednota a jednotlivina, vznik a zánik. Neoddeliteľná jednota však hovorí tým, že všetko je oduševnelé 13) , preto rytmus sveta nie je len zákonitosť, ale je súčasťou hry a skladby sveta, a preto svet znie, kde básnik je ten, ktorý to vníma, a je obdarovaný tým, aby o tom vydal svedectvo. Reč je rytmická, striedanie krátkych a dlhých hlások, ticha a hlasu je rytmické, hudba je rytmická, sexualita je rytmická. 14) V tomto určení ‘ono to vie’, ’ono tak je’, sme my sami. Z ničoho iného nevyplýva presvedčenie o determinizme človeka. ‘Ono nás to má’ presne tak, ako nás majú tzv. duševné i telesné, či psychosomatické onemocnenia.

Čo nás ale má? Heidegger by možno odpovedal: má nás bytie. Čo je ale bytie? Táto otázka je adekvátna, avšak nesie v sebe riziko, že bytie spredmetníme a dostaneme o ňom najvšeobecnejšiu a prázdnu výpoveď. Otázka, ktorá otvára jeho povahu, preto nesmeruje k tomu, čím je, ale že je. Preto pochopenie, čo znamená byť, prichádza z toho, že bytostne a pravdivo žijeme. A tam, ako by asi dodal Heidegger, sú Zem, nebo, smrteľní a božskí. Všetko žité jedinečne vo vzájomnom vzťahu v prirodzenom svete. Sme v určení, a sme určení k niečomu. 15) Môžeme namietať, že máme slobodnú vôľu, ktorá môže naše určenia ovplyvniť, prekročiť, zmeniť či zvrátiť. Je to tak. S tým, že i naša sloboda je našim určením. Našim určením a zároveň slobodou je i láska a život v pravde. Všetky naše určenia sú dialogické, vzťahové. Psychosomatická nemoc nás má, podstupujeme ju, trpíme ju, nerozumieme jej, ovplyvňuje spôsob nášho života. Taktiež k nám prehovára. Sama je rečou, oslovením, ktoré vstupuje do dialógu s nami. Preto nemoc nie je len symptómom, ktorý liečbou máme eliminovať a odstrániť. Je poukazom, zmysluplným oslovením, ktoré môže poukazovať na to, ako na tom stojíme so svojimi bytostnými možnosťami v našom byť sám sebou, ako a nakoľko slobodne a pravdivo žijeme. 16) Preto nie je nemoc len nemocou v zmysle symptómu, ktorý je spredmetnením kontextu života, ale je zároveň i príležitosťou, oslovením k tomu byť pravdivejšie, slobodnejšie, jednoducho byť. Nemoc poukazuje na zraniteľnosť a konečnosť toho, čo je ohrozené. Poukazuje na bolesť. Bolesť je skúsenosťou rozdielu medzi časťou a jej prináležaním k celku. Vždy vo vzťahoch. Preto strata niekoho blízkeho, strata lásky rodičov, neprijatie, odchod, sú bolestivé. A naopak jednota celku a jedinečnosti je liečivá.

Pokiaľ hovoríme o nemoci ako o tom, že človek niečo nemôže, že nemá otvorenú svoju bytostnú možnosť a tým ju slobodne nežije, je nutné zmieniť aj otázku zdravia. Zdravie by naopak podľa toho bolo otvorenie bytostných možností a ich slobodné žitie. Život podľa toho, čo pravdivo cítime. Slovo zdravie odkazuje k slovesu zdraviť, vítať. Človek je zdravý, keď je pozdravovaný niečím, čo mu umožňuje a čo ho uvoľňuje k tomu, aby bol. Aby bol sám sebou. Človek je zdravý, keď pozdravuje to, s čím sa stretáva, je otvorený tomu sa nechať osloviť, vojsť do dialógu a zažívať vec i seba bytostne. Človek je zdravý, keď žije bytostne a žije bytostne vtedy, keď vykonáva svoj jedinečný pohyb (fysis), ktorý plynie z pravdivo vedeného života. V tomto pohybe sa môže stretnúť s tým, čo tento pohyb zakladá, môže sa stretnúť s presahom. Protogermánske *haila znamená celý, grécke κοιλυ (koile) znamená dobrota, krása (Lubotsky, 2013). Všetky tieto slová sa vzťahujú k skúsenosti presahu a jednoty. Nemecké heil znamená zdravý a zároveň heilen znamená liečiť, oslobodiť, zachrániť či spasiť. Nemecké heilig zároveň znamená latinské sanctus, svätý. Posvätné je ukryté v skúsenosti celku, v skúsenosti pravdy bytia, v presahu, ktorý sa ako počiatok objavuje najbližšie v nás samých a súčasne medzi nami. Zdravý človek je pozdravovaný a zdraví, počína, víta a ďakuje. Paradoxne preto i ten, kto leží v nemocnici, kto sa lieči na psychiatrii, kto umiera, môže byť zdravým. 17)

Človeka myslíme v celku. Preto v rámci uvažovania o telesnení, o psychosomatike, nemusíme zostať iba v premýšľaní ľudských vzťahov, spôsobe života a vplyve na jeho jednotlivé orgány. Sme spojení so vzduchom, ktorý dýchame, sme spojení s rastlinstvom a stromami, ktoré sú spojené so Zemou a s nebom. Sme spojení so Slnkom, ktoré je spojené so zvyškom vesmíru. Sme spojení s presahom. Sme v celku vo vzájomnom rozhovore, ktorý je príležitosťou k tomu, aby sa odkrylo to, čo spája, čo utvára časti ako neoddeliteľné súčasti celku, do ktorého sa smrťou vracajú. To je počiatočná grécka skúsenosť. Pre Heideggera (2012) je to Bytie (Seyn) samo, pre gréckych mysliteľov počiatku je to Jedno, ktoré je božské, pre náboženstvo je to Boh. Vzájomné prepojenie a neoddeliteľnosť ukazuje, že netelesníme len my. Telesní svet. Všetko je živé telo. Svet je telom, je organizmom. Takto Zem telesní i náš spôsob myslenia, telesní nás. Preto ekologickú krízu, ktorá nastáva, môžeme uvažovať ako psychosomatickú nemoc, ktorá je výrazom ľudského spôsobu myslenia, pobývania na svete. Nastávajúca ekologická kríza je nemocou, ktorá vzišla z nášho vzťahu k bytiu samotnému, o ktorého dejinách toľko Heidegger (2012) uvažuje. Človek potrebuje vyjasniť zmysel svojho života, svojej existencie, vyjasňuje a odkrýva problém pravdy, i keď ho to môže stáť život. Jeho hľadanie pravdy svedčí o jeho núdzi nájsť to, čo ho zakladá. Ekologická kríza ukazuje, že ľudstvo sa tomu doposiaľ minulo. Ekologický znamená οἶκος (oikos) a λόγος (logos). Oἶκος je domov, λόγος poukazuje na skoncentrovanie sa do jednoduchej jednoty, kedy človek cíti spojenie so svetom, cíti slobodu a otvorenosť, cíti, že k svetu, k svetlu patrí. Je božský. Český jazyk k tomu používa vhodný termín usebrání (Hogenová, 2011). Ekológia poukazuje na pobývanie doma, a ekologická kríza je odpoveďou na to, že cit k domovu, bytostnú možnosť cítiť domov, starať sa o neho, udržovať ho a chrániť, nielen strácame, ale touto stratou i devastujeme. 18) Je preto otázne, či devastácia prírody nejde ruku v ruke s devastáciou našej vlastnej prirodzenosti. Zdravie, to osobné, ako i to ekologické, je možné jedine v opatrovaní a obnovovaní jedinečnosti v celku. Z tohto dôvodu je nevyhnutné opatrovať rôznosť kultúr, rôznosť jazyka, jedinečnosť človeka, rozmanitosť druhov, jedinečnosť rozhovoru v kontexte celku a z jeho počiatku.

LITERATÚRA:
1. BOSS, M. (1959): Introduction a la médicine psychosomatique. Paris, Presses universitaires de France.
2. BOSS, M. (1992): Nárys medicíny a psychologie I. Rychnov nad Kněžnou, J&J.
3. ČÁLEK, O. (2004): Skupinová daseinsanalýza. Praha, Triton.
4. ČÁLEK, O. (2010): Práce s pocity v daseinsanalytické skupinové psychoterapii. Československá psychologie 6, 606-609.
5. HAŠTO, J. (2006): Psychosomatický pacient – ako mu porozumieme? Via practica 3, 28-32.6. HEIDEGGER, M. (2001): Zollikon seminars. Protocols-Conversations-Letters. Evanston, Nortwestern University Press.
7. HEIDEGGER, M. (2004): Věda, technika a zamyšlení. Praha, Oikoymenh.
8. HEIDEGGER, M. (2010): Contry path conversation. Indiana, Indiana university press.
9. HEIDEGGER, M. (2012): Contribution to philosophy of the event. Indiana, Indiana university press.
10. HEIDEGGER, M. (2013): The Event. Indiana, Indiana university press.
11. HEIDEGGER, M. (2014): Co znamená myslet?. Praha, Oikoymenh.
12. HOGENOVÁ, A. (2011): Jsme rozhovorem. Praha, UKPedF.
13. HOGENOVÁ, A. (2015): Intencionalita a fenomenologie. Praha, UKPedF.
14. HUSSERL, E. (2001): Analyses concerning passive and active synthesis. Dordrecht, Kluwer Academic Publisher.
15. HUSSERL, E. (2006): Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii II. Praha, Oikoymenh.
16. KRATOCHVÍL, Z. (1995): Výchova, zřejmost, vědomí. Praha, Herrmann & synové.
17. KRATOCHVÍL, Z. (2020): Alternativy (dějin) filosofie. Červený Kostelec, Pavel Mervart.
18. LUBOTSKY, A. (2013): Leiden Indo-europad rtymological dictionary series. Boston, Leiden.
19. NOVOTNÝ, K. (2016): Relevance subjektivity. Tělo a duše z hlediska fenomenologie afektivity. Červený Kostelec, Pavel Mervart.
20. PATOČKA, J. (1995): Tělo, společenství, jazyk, svět. Praha, Oikoymenh.
21. PATOČKA, J. (2003): Úvod do fenomenologické filosofie. Praha, Oikoymenh.
22. PATOČKA, J. (2009): Fenomenologické spisy II. Praha, Oikoymenh.
23. RŮŽIČKA, J. (2003): Péče o duši v perspektivách psychoterapie. Praha, Triton.
24. RŮŽIČKA, J. (Ed) (2006): Psychosomatický přístup k člověku. Praha, Triton.
25. RŮŽIČKA, J., ČÁLEK, O. (2016): Výklad snů daseinsanalytickou metodou. Praha, Triton.

POZNÁMKY:

1)Slová telovosť a telesnosť, telesnenie používam ako synonymá.
2) Preto jeho hranice nekončia pokožkou, ale dosahujú k významom, ktoré k nám prehovárajú. Tak napríklad terapeut môže cítiť tendenciu pacienta sa zabiť bez toho, aby to bolo vyslovené (Růžička, 2003). Jemné rozlišovanie toho, ako môže byť porozumené telu, rozlišovali počiatoční Gréci. Vnímanie tela z biologickej stránky by zodpovedalo gréckemu ponímaniu tela ako sóma a sarx. Sóma znamená teleso, ale je tiež spôsobom vnímania, ktoré je zamerané na vonkajšok nášho života. Sarx je mäsitým telom, zdrojom pocitov, prostredím premien (Kratochvíl, 1995). Zároveň Gréci rozlišujú ešte telo v zmysle péxis, oduševnelé telo, ktoré je prekryté sómatom a sarxom, ktoré ale zároveň znamená bytostný život, ktoré k bytiu dosahuje a dotýka sa ho a tým prekračuje určenie sóma a sarx (Hogenová, 2011). Vo fenomenológii sa podobne rozlišuje telo ako teleso, predmet (Körper) a telo žité (Leib) (Novotný, 2016).
3)Tak si nesieme v sebe skúsenosti svojich predkov a podoby kultúr od počiatku. Práve v tom pravdepodobne spočíva Jungov koncept kolektívneho nevedomia.
4) V jednom spoločnom, prirodzenom svete je mnoho rečí a mnoho ľudských ‘svetov’, kultúr, ktoré sa vzájomne prelínajú a vytvárajú novú či modifikujú predošlú kultúru. Každá kultúra, a to nielen kontinentálna a národná, ale i rodinná, má svoj špecifický jazyk. Tak napríklad toho, kto sa volá Kamil, môžu doma prezývať a volať Kubo. Milenci vytvárajú svoju vlastnú kultúru, ktorá sa prejavuje v tom, ako sa vzájomne oslovujú.
5) Porozumieť nemoci znamená vziať ju ako odpoveď, na ktorú hľadáme otázky (Hogenová, 2015). Otázka v tomto prípade znamená zostať u počiatku, tj. zotrvať u toho, čo človek prežíva alebo prežíval bytostne. V prípade detí sa rozhoduje vo veci lásky, rešpektu a slobody, ktoré sú v pozadí každej duševnej nemoci. Variácie lásky a slobody, neprijatia, straty, ohrozenia, nerešpektovania.
6) Z osobného rozhovoru s Jiřím Růžičkom. Psychoterapia v uplatnení liečebných postupov človeka uvoľňuje do slobodnejšieho bytia, resp. ho liečebnými postupmi zbavuje symptómov. V daseinsanalýze uvoľnenie do slobodného života vzchádza z prirodzeného pobývania s druhými, z trpezlivého zotrvávania u vecí samých v prirodzenom svete, u zmyslu, ktorý sa ukazuje. Heidegger (2010) poukazuje na uvoľnenosť, Gelassenheit, ktorá nevzniká liečebným postupom, ktorý má priniesť žiaduci efekt. V tomto zmysle by sme zostali na poli produkcie. Gelassenheit je ponechanosť, ktorá nie je založená na našej vôli, je to otvorenosť, v ktorej človek zažíva dotyk toho, čo ho zakladá a čo ho presahuje. V skupinovej daseinsanalýze tomu zodpovedá vzniknuté spoločné my, ktoré je základom slobodného a jedinečného ja.
7) V daseinsanalýze je terapeut svojou otvorenosťou a účasťou miestom vyvstávania významov toho, čo sa ukazuje. To komunikuje, privádza do bytostnej reči a tým sprítomňuje. V tomto smere odkazujem na tému telesnenia terapeuta (Růžička, 2013) a s ňou spojený spôsob daseinsanalytického rozhovoru, vrozumievania (Růžička, Čálek, 2016).
8) V uvedenej kazuistike sa prejavuje tendencia odkrývať. Táto tendencia nesie zároveň niekoľko rizík. Diskusia o nich, ako aj o problematike daseinsanalýzy a metodiky, však presahuje rámec tejto práce.
9) Etymológia slov poukazuje práve na túto bezprostrednú skúsenosť. Slovo emócia etymologicky poukazuje k prirodzenosti. V latinčine znamená ex-motion, vý-pohyb. Znamená to pohyb, ktorý ide smerom von, vzchádza, stáva sa, čo by mohlo poukazovať na grécke, pôvodné poňatie pohybu, prirodzenosti ako φύσις (fysis). (V latinčine mu však zodpovedá slovo natura (Kratochvíl, 2020)). Na neoddeliteľnosť emócií a myslenia poukazuje Růžička, Čálek (2016).
10) V rámci epigenetiky na to poukazuje napríklad Kratochvíl (2020).
11) Odpoveď ‘že je to výsledok evolúcie’, tento problém nerieši, pretože aj evolúcia sama je v tomto ‘vie’.
12) Psychosomatika je výrazom toho, čo Hérakleitos nazýva πόλεμος (polemos), boj, neustále vyjasňovanie nielen svojho života, svojho miesta na svete, ale i presahu, ktorým je jedno spoločné. Telesnenie je rozhovorom, v ktorom patríme celku, zároveň ale jedinečne a nezastupiteľne sami. Rozhovorom závislosti a nezávislosti, potreby slobody a určenia na druhej strane, potreby prijatia a zároveň potreby svojej samostatnosti a rozhodovania. Psychosomatická nemoc je výrazom telesnenia niektorej tejto životnej oblasti, v ktorom sa pozastavuje slobodný životný pohyb.
13) Osobná komunikácia s Jiřím Růžičkom. Gréci túto oduševnelosť, ktorá je v ich filozofii zachytená, dobre poznali (pozri napr. Heidegger, 2010). Aj Husserl (2006) poukazuje na to, že telo a každý jeho pohyb je prestúpený dušou.
14) Rytmus a zvuk sú pôvodne prepojené. Patrí to k povahe reči. Kultúrne, v spôsobe bytia, to potom znamená, že prízvuk českého jazyka je napríklad iný ako slovenského. Rôzny ‘nápev’ reči môžeme sledovať i medzi jednotlivými regiónmi. Skladba reči je rečou skladby a má základ v umení, ktorého povaha je v počiatočnom Grécku božská (Heidegger, 2014).
15) Heidegger ( 2004, 2010) opakovane poukazuje na to, že bytie človeka potrebuje k tomu, aby bol autenticky, aby nahliadol to, čo ho zakladá. Je jeho údelom.
16) Čálek (2010) poukazuje na to, že k tomuto poukazujú práve naše pocity.
17) Počas mojej práce na psychiatrii som opakovane prežíval, že život je tam, a nie vonku. Bolo to tým, že pacienti sa stávali slobodnými, pravdivými, ich vzťahy a pocity boli neraz nefalšované. Podobnú skúsenosť som zažíval na geriatrii, na ktorej denne umierali ľudia.
18) Ekonomika je v tomto zmysle zákonom νόμος (nomos) domova, z bytia ktorého má čerpať svoju mieru.

 

Mgr. et Mgr. Michal Slaninka, Ph. D., klinický psychológ, pracoval na Referáte poradensko psychologických služieb, v Domove sociálnych služieb pre telesne postihnuté deti a mládež, a v psychiatrickej nemocnici Pezinok. V súčasnosti pracuje na Pražskej vysokej škole psychosociálních studií a na Psychoterapeutickej a psychosomatickej klinike Eset, učí na Univerzite tretieho veku v Bratislave. Absolvoval výcvik v daseinsanalýze, v terapii zameranej na emócie a v hypnóze.
Kontakt: chomisak@gmail.com

Do redakce přišlo 1.4.2021
Do tisku zařezno po recenzích 15.5.2021
Konflikt zájmů není znám 

This work, by Psychosom, is licensed under CC BY 4.0