Vydání 3-4/ 2024
Diskuse: Fedor-Freybergh
Fedor-Freybergh, P. G., Hrubý R.: Psychosomatická medicína ako súčasť modernej medicíny
Psychosomatická medicína má svoje nespochybniteľné miesto v medicínskej vede aj klinickej praxi. Vychádza zo svojich tradičných koreňov v klasickej psychiatrii, ktorá prešla od svojich klasických poznatkov „pionierskych“ čias enormným rozvojom čerpajúcim z poznatkov celého spektra moderných neurovied. Tento rozvoj viedol k významnému pokroku v poznaní a porozumení procesov, ktoré sú spojené s fyziologickými aj patofyziologickými zmenami centrálneho nervového systému, nevynímajúc ani širokú paletu psychiatrických/neuro-psychiatrických porúch. Moderné neurovedy významne prispievajú k objasňovaniu, hlbšiemu porozumeniu a interdisciplinárnemu „presahovaniu“ prakticky vo všetkých oblastiach tradičnej psychiatrie, na ktorej základoch sa formovali aj koncepty psychosomatickej problematiky. Dnes predstavuje psychosomatická medicína pevne zakotvenú entitu v rámci bohato rozvetveného „fenomenologického“ stromu v psychiatrii a nachádza čoraz širšie uplatnenie aj v ďalších oblastiach medicíny. Moderná psychiatria je dnes všeobecne akceptovaný, mimoriadne progresívny odbor medicíny, nadobúdajúci čoraz dôležitejšie postavenie paralelne s narastajúcim výskytom psychiatrických porúch v modernej spoločnosti. Psychiatria prešla svojím jedinečným vývojom z obdobia tzv. klasickej psychiatrie až po modernú psychiatriu vychádzajúcu z tzv. medicíny založenej na dôkazoch, a rovnako došlo aj k jej prirodzenej, vedecky odôvodnenej diverzifikácii. V tomto kontexte prešla svojím adekvátnym, prirodzeným vývojom aj oblasť psychosomatickej medicíny (klasická hypotéza psychosomatickej medicíny podľa Alexandra a Dunbarovej). Jej náležité postavenie, systematicky budovanú koncepciu, precízne argumentačné vymedzenie a čoraz pevnejšie obsahové uchopenie potvrdzujú výsledky neurovedeckých výskumov aj tradičné a evidentné skúsenosti z klinickej praxe. Dokonca moderné prístupy v medicínskej vede naznačujú, že psychosomatická medicína je jednou z najdynamickejšie sa vyvíjajúcich oblastí s výnimočným potenciálom. Enormný nárast poznatkov na všetkých úrovniach totiž čoraz naliehavejšie odhaľuje vzájomnú previazanosť rôznorodých faktorov v patogenéze psychických porúch a potvrdzuje tradičnú a „intuitívne“ vnímanú kontinuitu psychických a somatických regulácií (ako jeden z eminentných príkladov tu uveďme Damasiovu teóriu tzv. homeostatického stromu). Enormné množstvo poznatkov na všetkých úrovniach bádania vedie k formovaniu integratívnych prístupov vo vedeckom výskume aj klinickej praxi. Na vedeckej úrovni vedie integrácia poznatkov viacerých vedeckých prístupov k synergickým efektom, ktoré ponúkajú dôslednejšie pochopenie skúmanej problematiky z rôznorodých pohľadov. Tieto prístupy nachádzame v dynamickom vzniku a rozvoji interdisciplinárnych smerov, napr. integratívnych neurovied, vývojových neurovied, translačnej medicíny a podobne. V tomto kontexte patrí k mimoriadne perspektívnym oblastiam vedeckého bádania aj problematika psycho-somatických regulácií, kde došlo k objavom až fundamentálnej dôležitosti. Ako príklad uveďme poznatkovo mimoriadne bohatý výskum neurovegetatívnych regulácií. Prominentnou ilustráciou tejto problematiky môžu byť početné štúdie publikované v špičkových vedeckých časopisoch poukazujúce na signifikantnú príčinnú súvislosť medzi zmenami variability srdcovej frekvencie a rôznymi patologickými psychologickými stavmi, resp. psychiatrickými poruchami. Ďalšími príkladmi moderného psycho-somatického výskumu môžu byť vedecké štúdie s využitím moderných neurozobrazovacích metód, molekulárnej biológie, epigenetiky, neurofyziológie a podobne, ktoré sa s progresívne narastajúcim trendom zhromažďujú v renomovaných vedeckých databázach. Navyše pozorujeme aj spontánne sa zvýrazňujúce preklenovanie poznatkov a objavov „na rozhraní“ tradičných disciplín (napr. psychiatrie a psychológie alebo psychiatrie a neurológie). Na úrovni klinickej praxe sú dnes prakticky „nezastaviteľné“ trendy k postupnej zmene paradigmy, ktorá vedie k formovaniu konceptu integrovanej a personalizovanej medicíny. Z hľadiska komplexného, a pritom individuálneho prístupu k pacientovi (v zmysle komplexného bio-psycho-sociálneho modelu zdravia alebo choroby) prístupy psychosomatickej medicíny preto do modernej medicíny jednoznačne patria. Potreba a dôležitosť psychosomatickej medicíny je reflektovaná aj v renomovanej „nemeckej“ psychoterapeutickej škole, kde sú dlhodobo etablované kliniky psychosomatiky a psychoterapie (univerzitné aj súkromné) neoddeliteľnou súčasťou klinickej praxe. Rozvoj konceptu psychosomatickej medicíny má svoje dôsledné vedecké aj klinické opodstatnenie. Ukazuje sa, že psychosomatické prístupy otvárajú nové možnosti v komplexnejšom porozumení, prístupe a liečbe rôznych chorobných stavov. Nie je ani objavovaním „objaveného“, ani „umelo“ vymedzenou oblasťou, ale klinickým prístupom formovaným prirodzeným vývojom. Jeho etablovanie ako klinickej špecializácie samozrejme vyžaduje adekvátny čas, prirodzený rozvoj klinického zázemia a citlivej percepcie klinických situácií s uplatňovaním jej prístupov výsostne v prospech pacienta tak, ako to bolo aj v prípade ostatných medicínskych špecializácií. Čerpá z bohatého a rôznorodého poznania, etablovanej klinickej praxe a potrieb modernej medicíny. Nakoniec, aj komplexné prežívanie ľudského bytia je neodmysliteľne spojené s kontinuálnou psycho-somatickou integráciou a v tomto chápaní prakticky každý chorobný stav pacienta nadobúda psychosomatický charakter. Práve na týchto základoch vzniká špecializácia psychosomatická medicína, ktorú čaká obdobie postupného rozvoja, rastu a „dospievania“. Vzhľadom k potenciálu a prínosu pre komplexný prístup k pacientovi si túto šancu určite zaslúži. Prof. MUDr. PhDr. Peter G. Fedor-Freybergh, PhD., Dr.h.c. mult. MUDr. Radovan Hrubý, PhD. Do redakce přišlo 28. 8. 2013
Web7master s.r.o.